Príbehy TU Z každého rožku trošku TU MS 2010 JAR TU Premier League TU



Výrok dňa: A:"Odkiaľ pochádza The Paranoid? Z USA alebo z Anglicka?"
B: "Tuším, že z Dánska.
(PitBull fest, Šurany, 30. 10. 2010)


Neskutočne skutočný sen - chapter 6

15. června 2010 v 19:57 | Lucy |  Neskutočne skutočný sen
Po veľmi dlhom čase som sa rozhodla, že predsa len budem pokračovať v NSS....nie preto, že by bol o tento príbeh nejaký extra záujem, ale skôr z vlastných dôvodov a to takých, že nedávno som prišla o dosť veľkú časť z tohto príbehu, keď mi brat vymazal počítač...zázrakom sa mi podarilo zachrániť 60 strán....takže si to tu dávam pre prípad, že by sa niečo podobné stalo znova....

Chapter 6

Max a Alex Brownovci sa starali o obranu a strieľanie gólov mali na starosti Crouch a Kuyt. A to nebolo všetko. Max a Alex neboli výborný len v bránení, ale dokázali aj perfektne rozvíjať útočné akcie, a to najmä po stranách. A tak nečudo, že vyhrali hladko 4:0. Ian aj Alonso si boli vedomý toho, že natrafili na veľmi silného súpera a spoločne preberali taktiku, ktorú by proti ním mohli využiť, a keď sa na jednej zhodli, išli sa s ňou podeliť aj s Torresom a Krisiem, ktorý sa neďaleko priateľsky "hádali" o tom, kto podľa nich vyhrá Interkontinentálny pohár (MS klubov). Krisie tipoval AC Miláno, no Torres bol presvedčený, že to vyhrá Boca Juniors, lebo doteraz vždy vyhral klub z Brazílie (nakoniec mal pravdu Krisie:D). Ale aj toto bolo jedným z dôvodov, prečo bol Ianov tím taký dobrý.

Súčasní hráči sa k chalanom vôbec nesprávali povýšenecky, typu "ja som hviezda a ty si nula", ale práve naopak, správali sa k nim ako k seberovným. Svedčila o tom aj táto malá výmena názorov medzi Krisiem a Torresom. Liverpoolsky hráči boli jednoducho hráči, ktorý vo svojom klube privítali každého, kto chcel hrať futbal a bol ochotný neustále sa učiť, či to súviselo s futbalom alebo napríklad s anglickým jazykom. No teraz to bolo momentálne každému jedno. Blížilo sa totiž sľubne vyzerajúce finále mini turnaj. V skutočnosti nemalo toto finále na skúške veľký význam, lebo Benítez už mal zoznam chalanov, ktorých chcel do svojho tímu, no napriek tomu bol aj samotný tréner zvedavý, ako zápas dopadne.
Hoci aj Alonso aj Ian vedeli, že natrafili na veľmi silného súpera, s takým priebehom zápasu, aký bol nerátali ani oni. Od začiatku sa síce držali vopred dohodnutej taktiky, nebolo im to však nič platné. Ledva sa zápas začal,
a už prehrávali 1:0 a ani nevedeli ako je to možné. A onedlho to už bolo 2:0 po veľmi peknej útočnej akcii Kuyta a Croucha. Vyzeralo to, že o víťazoch je rozhodnuté. No ako to chodí na všetkých futbalových zápasoch, nič nie je stratené, kým nie je koniec zápasu. Vedel to aj Ian a snažil sa zo všetkých síl zmeniť, pre nich, zatiaľ, nepriaznivé skóre. Keď ostatní videli, ako sa Ian snaží a nevzdáva sa, rozhodli sa, že ani oni to nevzdajú a pokúsia sa dať minimálne gól. Nejako sa to predsa muselo dať, niekde predsa musí byť nejaká cestička, aj keď len malinká. A napokon ju našli. Mali ju celý čas pred nosom a nevšimli si ju. Veď keď sa Crouch a Kuyt zameriavajú výlučne len na útok, tak bránia iba bratia Brownovci, a to jeden z nich musí byť v bráne. Keby sa pokúsili o útok všetci okrem Krisieho, ktorý by ostal pre istotu v bráne, Crouch a Kuyt by sa nestihli vrátiť brániť a s jedným obrancom by si traja ľahko poradili. Bolo to trocha riskantné, lebo keby sa útok nepodaril, tak by mali súperovi útočníci perfektnú šancu na rýchly brejk, a to by znamenalo už asi isté víťazstvo súpera. Ak však chceli vyhrať, nemali inú možnosť. A preto to skúsili. A oplatilo sa im to.

Tak, ako predpokladali, ani Kuyt, ani Crouch sa nestihli vrátiť do obrany, prekonať samučkého Alexa v obrane bolo ľahké ako zobrať malému dieťatku lízatko a zavesiť loptu nechytateľne do horného pravého rohu brány bolo ako čerešnička na torte. A bolo to 2:1.
No ak chceli vyhrať alebo aspoň vyrovnať, potrebovali vstreliť ešte aspoň jeden gól. A to už bolo teraz ešte oveľa ťažšie ako doposiaľ, lebo teraz bránili už aj Kuyt a Crouch. Chalani sa však aj tentoraz vynašli. Vedeli, že sa nemôžu spoliehať na rýchle a prekvapivé útoky, ale ani na prihrávky zo vzduchu, lebo každému bolo jasné, že kráľom vzdušných súbojov je so svojou výškou takmer 2 metre Peter Crouch. A tak to skúsili so starými dobrými prihrávkami. Loptu si viedol Ian a proti nemu vykročil Kuyt, no tentoraz bol na Iana prikrátky. Tesne pred ním totiž Ian zastal, otočil sa mu chrbtom, nadkopol si loptu a prekopol ju cez svoju a aj Kuytovu hlavu a rozbehol sa za ňou. Pri behu sa však pošmykol a ak nechcel o loptu prísť, musel
ju rýchlo prihrať bez toho, aby sa stihol pozrieť, kde sú jeho spoluhráči. A tak prihral dopredu doprava, dúfajúc, že sa tam niekde nachádza Torres. A oplatilo sa mu veriť, pretože Torres na tej časti ihriska naozaj bol, spracoval si prihrávku, obišiel Alexa kľučkou akoby skopírovanou z futbalovej Biblie (proste bola nádherná, typická "torresovka") a vystrelil na bránu. Lopta sa však iba odrazila od bránkovej konštrukcie, no našťastie pre Ianov tím sa spolu do súperovej šestnástky rútil nielen Ian a Torres, ale aj Alonso. A ten sa, keď dával na druhýkrát Torresov pokus do prázdnej brány, nemýlil. A bolo vyrovnané.
Viac sa však v riadnej hracej dobe už neudialo, a tak sa muselo predlžovať. V predĺžení už išlo o všetko, lebo Benítez uviedol do platnosti tzv. zákon "zlatého gólu", čiže kto dá gól ako prvý, vyhrá. Obidva tímy chceli za každú cenu vyhrať, no problém bol ten, že hráči oboch mužstiev boli veľmi vyčerpaný, a preto bolo hneď každému jasné, že vyhrá mužstvo, ktoré dokáže zozbierať viac sily na útok. Už to nebol taký oku lahodiaci zápas ako počas riadnej hracej doby, ale nikto sa tomu nečudoval. Obidva celky sa radšej sústredili na vzornú obranu a čakali na prípadnú chybu súpera, ktorú by mohli využiť. Lenže žiadna chyba neprichádzala
(ani len tá celkom malilinká:D), a tak to vyzeralo tak, že finále rozhodnú pokutové kopy. To však Ian, a vlastne ani nikto z hráčov nechcel, lebo spoliehať sa vo finále na pokutové kopy, je ako spoliehať sa na výhru vo vianočnej lotérií ( a pre Angličanov to platí dvojnásobne :D).
A preto sa Ian rozhodol, že skúsi posledný útok, do ktorého vloží všetky sily, ktoré mu ešte zostali. Pozrel sa na svojich spoluhráčov, no nemusel im nič hovoriť či naznačiť, lebo presne vedeli, na čo Ian myslí. A tak to skúsili.

Loptu si viedol Ian, potom ju prihral Alonsovi, ten ju následne prihral Torresovi, ktorý ju z prvej prihral Ianovi, ktorý sa medzičasom presunul na súperovu polovicu. Kuyt aj Alex ho nechali prejsť mysliac si, že to bude ofsajd, no na ich nešťastie sa vzadu v obrane pozabudol Crouch a tak nemohla byť o ofsajde ani reč ( a aj keby to bol ofsajd, v hre 4 proti 4 predsa ofsajdy neplatia/asi na to zabudli:D/...alebo som nič lepšieho v tej chvíli nedokázala vymyslieť....skôr to druhé, sorry:D).
A tak sa Ian rútil sám na bránu, lebo Croucha, ktorý bol trocha zmätený z toho, čo sa robí, ľahko obišiel. Proti Ianovi sa však z brány rútil Max. Keď však bol ten pravý okamih, tá pravá chvíľa prestreliť brankára, Ianovi akoby jednoducho ruplo v bedni, tesne pred brankárom sa mu otočil chrbtom a prihral naspäť Alonsovi, ktorý však bol až na vlastnej polovici. V nasledujúcej chvíli si Ian uvedomil, akú blbosť spravil, no bolo už neskoro. Na jeho šťastie však Alonso rýchlo prekonal šok spôsobený nečakanou prihrávkou a z prvej vystrelil na súperovu bránu, ktorá bola v tom okamihu prázdna, lebo Max sa ešte nestihol do nej vrátiť. Iní hráči by to istotne napálili aspoň 20 metrov nad, no Xabi Alonso má v Liverpoole prezývku majster gólov z vlastnej polovice, a nemal ju len tak zo srandy, čo by mohol kľudne potvrdiť aj jeden z futbalových fanúšikov, ktorý na základe sna stavil na to, že Alonso takto skóruje a vyhral pekný balík peňazí. A majster sa len málokedy utne. A tak vyhral Ianov tím vďaka Alonsovmu prekrásnemu gólu (hovorí sa mu aj gól snov, a ja s tým naprosto súhlasím, a prajem každému futbalistovi, nech sa mu podarí vstreliť jeden podobný, lebo je to proste nádhera....:D....) finále v pomere 3:2 a aj Ian mohol byť napokon rád, že tak čudne, ale účinne prihral.
Po skončení turnaja a vlastne aj celej skúšky mali všetci chalani na hodinu rozchod, vraj preto, aby sa tréner mohol rozhodnúť o tom, ktorých chalanov prijme do svojho tímu. Chalani vôbec netušili, že Benítez už zoznam dávno má. Keby ste sa však pozreli na životopis tohto španielskeho kouča, v kolónke hobby by ste na 100% našli: HRAŤ
SVOJIM HRÁČOM NA NERVY, a tak nečudo, že sa pokúšal čo najdlhšie napínať mladé talenty (ak to niekedy budete čítať, pán Benítez, o čom ja osobne pohybujem, prosím nehnevajte sa na mňa, ale určite viete aj Vy, že pravda sa nesmie zatajovať...:D...alebo sa pletiem?). Keď však prešla hodina, napokon musel svoje rozhodnutie tréner tzv. zverejniť, čiže oznámiť. A tak začal svoj neskutočne dlhý monológ, typický pre každého trénera. Najprv rozprával o tom, že každý chalan hral veľmi dobre a najradšej by zobral do mužstva všetkých (typická trénerská lož:X), ale že to, bohužiaľ, nejde, a tak vybral len tých, ktorý sa mu zdali najlepšími. Potom dodal, že tí, ktorých nevybral, nemajú byť smutní a majú skúšať ďalej, a povedal aj to, že si zaznačí všetky mená a v budúcnosti sa ešte možno stretnú (ďalšia typická lož :D). A potom to konečne prišlo.
"A teraz poprosím hráčov s číslami na dresoch, ktoré prečítam, aby prešli tamto k Xabimu Alonsovi, ktorý si zapíše vaše mená a vysvetlí vám všetky podrobnosti. Ostatným želám veľa šťastia pri druhých pokusoch, či už v Liverpoole, alebo inde.
Takže poprosím hráčov, aby sa presunuli k Alonsovi, a sú to hráči s číslami 8, 9, 3, 6, 14 a 15."
Ian neveril svojim ušiam. Tak predsa to dokázal. DOKÁZAL!!! A jeho radosť bola o to väčšia, že spolu s ním sa do tímu dostal aj Krisie, bratia Brownovci a aj dvojčatá, ktoré Ian zatiaľ nepoznal, no na prvý pohľad a dojem vyzerali byť super chalanmi. Rýchlo išiel za ostatnými k Alonsovi zapísať sa.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama