Príbehy TU Z každého rožku trošku TU MS 2010 JAR TU Premier League TU



Výrok dňa: A:"Odkiaľ pochádza The Paranoid? Z USA alebo z Anglicka?"
B: "Tuším, že z Dánska.
(PitBull fest, Šurany, 30. 10. 2010)


HILLSBOROUGH

17. dubna 2011 v 13:28 | Lucy |  História
15 apríla 1989, viac ako 25 000 liverpoolskych fanúšikov cestovalo do Hillsborough aby sledovali semifinálový zápas FA cupu proti Nottinghamu Forest. 96 z nich sa už nikdy nevrátilo. Slnko svietilo a čo malo byť fantastickým dňom tak pre klub ako aj jeho fanúšikom sa zmenilo na scény najväčšej futbalovej katastrofy ktorú Anglicko kedy videlo.









96 fanúšikov LFC bolo udupaných na smrť na tribúne Leppings Lane krátko po úvodnom výkope. Futbal v Anglicku a konkrétne v LFC, už nikdy nebude taký ako predtým. Ale - uprostred sĺz, šálov, kvetov a pohrebov sa vytvorilo neuveriteľné puto medzi klubom a jeho fanúšikmi. Hráči, zamestnanci a fanúšikovia z celého sveta povzbudzovali jeden druhého počas tohto najťažšieho obdobia v histórii klubu.
Udalosti v Hillsborough 15 apríla šokovali The Kop viac ako hocaký iný deň, ale následky - fanúšikovia, hráči a LFC utešujúcimi jeden druhého - poukazujú prečo my všetci podporujeme LIVERPOOL FOOTBALL CLUB.

96 REDS žijú aj naďalej v našich spomienkach.







JOHN ALDRIDGE (hráč LFC 1987 - 1989): Ak by som sa nebol stal futbalistom, je takmer isté, že by som bol v sobotu 15. apríla 1989 v strede tribúny Leppings Lane v Hillsborough. V dňoch, keď som bol fanúšikom, nikdy by som ani len neuvažoval o zameškaní semifinálového zápasu FA cupu v ktorom by hral Liverpool, takže predpokladám, že by som bol cestoval s ostatnými do Sheffieldu na zápas proti Nottinghamu Forest. Ale osud nariadil, že John Aldridge bol v ten deň inde. Nebol som na tribúne Leppings Lane, bol som na hracej ploche Hillsborough, nevnímajúc čo sa deje medzi liverpoolskym kontingentom.

JOHN BARNES (hráč LFC 1987 - 1197): Sobota 15-teho apríla 1989 mala byť dňom vzrušenia keď sa mal odohrať dôležitý zápas FA cupu medzi Liverpoolom a Nottinghamom Forest na trávniku klubu Sheffield Wednesday. Snažím sa nemyslieť na ten deň samotný, ale nikdy na neho nezabudnem. Udalosti sa vyvíjali ako nočná mora.

KENNY DALGLISH (manažér LFC 1985 - 1991): Nikdy, nikdy, nezabudnem na 15. apríl 1989. Nedokážem ani len pomyslieť na meno Hillsborough, ani len vysloviť to slovo bez toho, aby mi hlavou neprešli bolestné spomienky. Ťažko sa mi píše o Hillsborough, kde hrozné chyby orgánov, rovnako polície a futbalu, skončili smrťou 96-tich našich fanúšikov. Spomienka ostane so mnou do konca môjho života.

ALAN HANSEN: V otváracích minútach semifinálového zápasu FA cupu LFC proti Nottinghamu Forest v sobotu 15. apríla 1989, som sa cítil šťastnejší ako som predpokladal. Dva mesiace pred mojimi 34-tými narodeninami, som bol "out" z liverpoolskeho prvého tímu na deväť mesiacov - výsledok vykĺbeného ľavého kolena, ktoré som utrpel v predsezónnom priateľskom zápase proti Atléticu Madrid v Španielsku - a začal som iba teraz znova hrať za rezervu, 4 dni pred semifinále. Fanúšikovia Liverpoolu mi pripravili ohromné prijatie ako som vkročil na ihrisko a aj začiatok zápasu som mal skvelý. V tých otváracích minútach som mal tri dobré prihrávky - dve dlhé lopty za obranu Forest Stevenovi McMahonovi a ďalšiu Peterovi Beardsleymu, ktorý vystrelil na bránu Forest. Všetok môj strach ohľadom mojej kondície sa vyparil. Cítil som sa akoby som ani nikdy nebol preč. Potom náhle, začal som padať do najčernejšej periódy môjho života.







JOHN BARNES: Neuvedomoval som si, že by bolo niečo zlé na tribúne Leppings Lane, kým sa pár fanúšikov nerozbehlo na ihrisko kričiac "Tam hore umierajú ľudia." Myslel som si, že zveličovali, ako keď hráč povie "Ten zákrok ma skoro zabil." Myslel som si, že fanúšikovia boli trocha natlačení. Ale Bruce Grobbelaar, ktorý bol najbližšie k Leppings Lane, si rýchlo uvedomil, že je niečo veľmi zlé, keď išiel získať späť loptu a počul fanúšikov kričať " Zabíjajú nás tu Bruce, zabíjajú." Bruce zakričal na stewardov, aby niečo urobili.

JOHN ALDRIDGE: Ja som bol liverpoolskym hráčom, ktorý bol najďalej od tribúny Leppings Lane, keď sa fanúšik oblečený v červenom liverpoolskom priblížil Ryanovi Houghtonovi a kričal na neho niečo. Predpokladal som, že to bol nejaký druh invátie na ihrisku. Posledná akcia, na ktorú si pamätám, bola, že Peter Beardsley prudkou strelou trafil brvno. Čoskoro sa ale priblížil k rozhodcovi Rayovi Lewisovi policajt s obavami na tvári a začal sa s ním rozprávať. Hra bola prerušená. Pamätám si, že Steve Nicol povedal niečo rozhodcovi, ale bol som príliš ďaleko, aby som čokoľvek počul. Nemal som ani len potuchy o tom, čo sa deje.

JOHN BARNES: Šesť minút zo zápasu, keď policajt pribehol aby povedal Rayovi Lewisovi, rozhodcovi, nech preruší zápas. Lewis okamžite zaviedol hráčov späť do šatní. Rozsah tragédie bol stále neznámy. Mysleli sme si síce, že pár fanúšikov bolo utlačených, ale že čoskoro budeme môcť hrať zasa, hneď ako stewardi dajú problém do poriadku. Lewis neprestajne chodil dnu a hovoril "Ďalších 5 minút." Zakaždým sme sa všetci postavili a začali sa rozcvičovať, kým nakoniec neprišiel a nepovedal "Zápas zrušený."

KENNY DALGLISH: Nikto nepoznal rozsah tragédie. Rozkázal som hráčom, aby ostali v šatni a išiel som vonku na chodbu. Pár fanúšikov tam bolo zhromaždených. Zakričali na mňa "Kenny, Kenny, ľudia tam umierajú." Ľudia, ktorí boli vonku začali podávať náznaky vyvíjajúcej sa katastrofy. Ako každého človeka, moja prvá reakcia bola skontrolovať, či je moja rodina v poriadku.

JOHN ALDRIDGE: Potvrdenie toho, že fanúšikovia Livepoolu umierali k nám dorazila, keď sme sa prezliekali. Niektorí z nás sa sprchovali, niektorí už mali na sebe späť svoje oblečenie. Nepamätám sa presne, čo som vtedy robil ja. Vrhol som svoj pohľad na Johna Barnesa a videl som slzy v jeho očiach. Sedel tam ticho, nechcel byť nikým rušený. Ostatní hráči boli ohromení. Nevedel som rozprávať. Nikto nevedel. Bol tam taký zvláštny druh ticha. Zvyčajne je veľa konverzácie a žartovania, keď sú hráči spolu v šatni. Nie teraz. Príliš veľa myšlienok na prebiehalo v mysliach. Zmysel logiky sa strácal.

JOHN BARNES: Všetky fámy o tlačenici a smrti sa stali zúfalou realitou, keď som začul Des Lynam hovoriť "Stala sa tragédia v Hillsborough. Je tam veľa mŕtvych." Všetky tváre sa otočili k televíznej obrazovke. Nikto si nesadol. Nikto neprehovoril. Hráči Forest boli tiež v hale. Čo mohli povedať? "Je nám ľúto, že vaši fanúšikovia umierajú?" Fakt, že oni hrali za Forest a my za Liverpool bol nepodstatný. Boli to ľudské bytosti, ktoré umierali. Pozerali sme televíziu asi hodinu v tichosti. Viacerí v hale plakali. Každý z hráčov premýšľal, či nepozná niekoho kto by mohol byť v tej hroznej klietke. Ja som bol v Liverpoole len dva roky a sotva som poznal nejakého fanúšika. Bolo to oveľa horšie pre miestnych hráčov ako John Aldridge či Steve McMahon. Aldo bol veľmi rozrušený. Zúfalo sa snažil dovolať niekomu. Nakoniec sme sa dostali do autobusu, každý hráč sedel vedľa svojej manželky, držiac sa za ruky, stále mĺkvy a neschopný reči. Každý pil celú cestu späť do Liverpoolu. Ja som sa úplne "rozbil" s brandy. Ľudia plakali celú cestu domov. Všetky ženy plakali. Ja som plakal. Kenny plakal. Bruce povedal, že rozmýšľal nad odchodom.












KENNY DALGLISH: Nasledujúci deň začali ľudia chodiť na Anfield. Chceli proste vzdať svoju úctu a kvety na Shankleyho bránu. Peter Robinson sa skontaktoval so správcom a povedal mu, nech otvorí ihrisko. LIVERPOOL FOOTBALL CLUB nechcel aby fanúšikovia stáli okolo na ulici. Bolo to nádherné gesto. O 6.00 večer sme všetci išli do katedrály St. Andrewsa. Bruce Grobbelaar čítal z Biblie. Bol tam taký hrozný pocit straty, zmätku a frustrácie. Bolo cítiť tak veľa emócii. Hráči a ich ženy boli rozhodnutí niečo spraviť. Všetci sme išli na Anfield nasledujúci deň. Ženy boli vynikajúce. Všetko zastavili a tak to bolo správne. Utešilo to ľudí, ktorí prišli na Anfield, rozprávanie sa s hráčmi, ich ženami, dať si šálku čaju. Liverpool football club bol stredobodom života tak veľa ľudí, že to bolo proste prirodzené, že zamierili na Anfield. Dalo im to miesto kam ísť, niečo o čom mohli rozprávať.

JOHN ALDRIDGE: Keď bol známy celý rozsah katastrofy, ktorá si vyžiadala životy 96-tich ľudí, moje emócie boli ohromný smútok za obete, ktorých jediným omylom bolo, že si vybrali zlý deň na sledovanie futbalového zápasu, futbalového zápasu, v ktorom som hral. Pamätám si, že som poskytol rozhovor Liverpool Echo v ktorom som povedal, že ma netrápi ak už v živote nebudem znova hrať. Myslel som vážne každé slovo. Nasledujúce dva týždne po Hillsborough som bol v stave šoku a bezmocnosti niečo urobiť. Nehanbím sa pripustiť, že Hillsborough ma ovplyvnilo mentálne na dlhý, dlhý čas. Nedokázal som sa s tým vyrovnať, oslabovalo ma to fyzicky, emocionálne a psychicky. Myšlienka tréningu nikdy nevstúpila do mojej hlavy. Pamätám sa ako som sa raz pokúsil ísť klusať, no nedokázal som utekať. Bol čas, keď som rozmýšľal nad tým, či budem ešte niekedy schopný zhromaždiť silu, aby som hral. Vážne som uvažoval nad odchodom do dôchodku. Učil som sa čo je dôležité v živote. Nevidel som zmysel futbalu.







JOHN BARNES: Udalosti 15. apríla 1989 v Hillsborough ma prinútili uvedomiť si, čo je naozaj dôležité v živote. Pred Hillsborough som sa snažil na veci hľadieť z perspektívy, ale to čo sa stalo na tribúne Leppings Lane ma prinútilo tak veľmi spochybňovať v mojom živote. Futbal stratil svoju chorobnú dôležitosť, už to nebolo "byť všetkým a byť na konci všetkého." Ako by aj mohlo keď 96 ľudí zomrelo, keď rodičia stratili svoje deti a deti svojich rodičov? Vyjadrenie Billa Shankleyho, že "Futbal nie je otázkou života a smrti, je omnoho dôležitejší ako len to." znel po Hillsborough falošne. Futbal je hra, veľkolepá, nádherná činnosť, ale ako môže byť dôležitejšia ako samotný život?

JOHN ALDRIDGE: Hillsborough bola skutočná tragédia v skutočný deň, ktorá zasiahla skutočných ľudí. Často hovoríme o nočných morách v našom živote, o katastrofách, o tragédiach, ale väčšina z nás nevie o čom hovorí. Bol som zranený sezónu pred Hillsborough a volal som to osobná katastrofa. Katastrofa? Keď viete, že ľudia umierajú vo vašej blízkosti, uvedomíte si, že vynechanie futbalového zápasu alebo dvoch je nepodstatné. Väčšina vecí je nepodstatných. Smrť nevinných - utrpenie, nespravodlivosť - je ozajstná katastrofa. Skutočná tragédia.

KENNY DALGLISH: Bola mi ponúknutá manažérska pozícia u Sheffield Wednesday, keď som odišiel z Liverpoolu, ale nedokázal som ju prijať preto, čo sa stalo v Hillsborough. Osoba, ktorá mi prácu ponúkla povedala "Nad tým som nikdy nerozmýšľal." Ale ja nikdy neviem byť na tom štadióne bez toho, aby som nemyslel na ľudí, ktorí zomreli na Leppings.





Preklad: Lucy
Obrázky: zdroj google.sk
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama