Príbehy TU Z každého rožku trošku TU MS 2010 JAR TU Premier League TU



Výrok dňa: A:"Odkiaľ pochádza The Paranoid? Z USA alebo z Anglicka?"
B: "Tuším, že z Dánska.
(PitBull fest, Šurany, 30. 10. 2010)


Story of Julliet

10. července 2012 v 20:42 | Lucy |  Z každého rožku trošku


Po veľmi veľmi dlhom čase som sa znova odhodlala sadnúť si za svoj počítač a prinútiť sa vytvoriť nejaký nový príspevok. A nakoniec sa mi to podarilo. A aj celkom obšírne. Hneď na začiatku však chcem dodať, že tento príspevok ani len náhodou neslúži na to, aby som niekomu poskytla možnosť na výsmech a spôsobila mu nebodaj nejaké utrpenie. Ide o môj vlastný názor, za ktorým si 100 %-ne stojím. Všetky postavy, konverzácie sú z mojej hlavy, v podobe akej sú tu zobrazené sa nikdy neuskutočnili, akákoľvek podobnosť zo skutočnosťou nie je však až tak čisto náhodná. Prajem príjemné čítanie.


"Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolinami, bolo raz jedno malé, nenápadné, ničím výnimočné mestečko zvané Levárovice. A v tomto mestečku bývalo dievčatko menom Julka, o ktorej je tento príbeh..."

OK, tak nebolo to tak úplne dievčatko, ale mladá dospelá žena. "Už nie žubrienka, ale čučoriedka," povedal by môj priateľ.

"Julka bola na prvý pohľad ako všetky normálne baby v jej veku. Síce to nebola blondína s modrými očami a mierami 90-60-90, no svojou inteligenciou, energickosťou, láskavosťou, výrečnosťou a nikdy nekončiacim úsmevom by určite každú takúto "topmodelku" tromfla, kebyže sa posnaží. Ale ona to nepovažovala za potrebné. V kolektíve mala svojich ľudí, s ktorými trávila svoj čas a s ktorými bola za každú srandu. A hlavne mala svojho princa na bielom koni menom Alan, ktorý bol do nej úplne ale úplne že paf..."

No len niektorí ľudia veľmi dobre vedeli, koľko sily musela občas vynaložiť, aby bola schopná ten úsmev čo i len vyčariť. Julka to totižto nemala doma veľmi ružové. Jej otec, bývalý vojak, si asi ešte stále neuvedomoval, že druhá svetová už dávno skončila a tak nečudo, že z Julky sa stával zo dňa na deň prvý dôstojník, ktorý musel počúvať všetky nariadenia, príkazy, rozkazy a zákazy svojho nadriadeného. Určite nechcel nikomu zlé, ale viete ako to s vojakmi býva... S maminou to bolo rozhodne o dosť lepšie, bola to láskavá, milá, srdečná, veselá žena, ktorá sa snažila zo všetkých svojich síl o to, aby sa jej rodina mala čo najlepšie. A tak nečudo, že trávila enormne veľa svojho času v práci. A aj práve preto cítila Julka povinnosť svojej mame pomáhať ako najlepšie len vedela. Žehlenie, pranie, umývanie riadu, upratovanie, varenie....všetko toto mala častokrát v dennom poriadku. Nehovoriac o strážení malých súrodencov. Áno, tých najhyperaktívnejších, akých len mohol tento svet stvoriť.

"Snažila sa teda užívať si čo možno najviac každučký každý jeden krásny okamih svojho života hovoriac si, že toto dobré obdobie bude trvať navždy, alebo, príde dokonca ešte lepšie obdobie. Ani len netušila, ako veľmi sa sekla. Všetko sa začalo rozsypávať ako hrad z kariet na konci štvrtého ročníka strednej školy. Začala to celkom nevinne.

Ako som už spomínala, Alan bol do Julky úplne paf. A ona donedávna do neho tiež. Po čase si však začala pomaličky uvedomovať, že nie je stopercentne presvedčená o svojich citoch k Alanovi. Snažila sa nahovárať si, že je všetko rovnaké ako bolo, že budú navždy spolu, no hocako silno sa tomu bránila, nedokázala tento vnútorný boj doviesť do želaného konca. Akoby aj mohla, keď išla, ak sa to tak dá povedať, sama proti sebe. A tak to nakoniec vzdala a s Alanom sa rozišla. Bolo to veľmi bolestívé a smutné lúčenie sa, predsa len, vyše trojročný vzťah s človekom vo vás zachová množstvo spomienok a emócii, no podľa nej to bolo nevyhnutné. Pozitívum bolo, že ostali priateľmi a hoci sa Alan nemienil tak jednoznačne vzdať svojej vyvolenej, Julka sa už sústredila na nový cieľ - dostať sa na dobrú vysokú školu, spoznať nových ľudí, a MOŽNO, nájsť tam toho pravého. No ani v tomto ohľade nešlo všetko podľa plánov. Do jednej zo škôl, kam sa hlásila, ju nezobrali a pri podávaní prihlášky na tú druhú sa stala síce malá, ale strašne osudová chyba. Zobrať ju síce zobrali, ale nie tam, kde si to ona predstavovala, ale na detašované pracovisko danej školy, ktoré sa nachádzalo asi 60 km od jej bydliska. "No nič to, hádam to bude dobrá škola," pomyslela si, "a stále tu mám svojich priateľov, na ktorých sa môžem spoľahnúť a ktorí mi vyhovejú, kedykoľvek to budem potrebovať." Lenže..."

Julkini priatelia si tiež podávali prihlášky na vysoké školy, taktiež dúfali, že sa konečne dostanú na svoju vysnívanú univerzitu a hlavne preč z tohto mesta. A v ich prípade boli pokusy viac-menej úspešné. Preto niet divu, že keď nastali školské mesiace a začiatok zimného semestra, sa všetci títo kamaráti rozpŕchli po veľkom Slovensku, aby spoznali jeho nové časti, nových ľudí a hlavne, aby načerpali nové vedomosti (OK, OK, hlavne aby získali ten titul...). A tak nečudo, že po čase sa začala Julka cítiť sama a opustená.

Facebook: "Nuda je. Kto by sa išiel von prejsť?"
Odozva žiadna.
Facebook: "Kto by si šiel zahádzať tanierom?"
Odozva žiadna.
Facebook: "Každý na mňa serie zvysoka. Čo som komu urobila?"
1 koment: "Nikto na teba neserie. Nemôžeme za to, že sme roztrúsení po školách."
Odpoveď: "Vždy tie školy. Ani len v piatok večer si neviete nájsť na mňa čas. A vtedy do školy určite nejdete!!!"
1 koment: "Ja osobne v piatky nie som nikdy v meste. Buď som u našich doma, ktorých skoro vôbec nevidím alebo sme zasa doma u drahého, ktorí svojich príbuzných vidí len zriedka. Rodina je prednejšia."
Odpoveď: "Všetci si len hľadáte nejaké výhovorky!!!"
Facebook: "Môj život stojí totálne za hovno. Nechcem už viac žiť v tomto pri...nom svete!!!"
Facebook: "Ako mám myslieť pozitívne, keď všetko okolo mňa sa len kazí a každý na mňa zvysoka kašle?"

A tak to išlo čoraz častejšie dokola a dokola. Julka vymyslela nejakú aktivitu, o ktorej ale v predstihu nedala nikomu vedieť. A potom niet divu, že sa jej nikto zúčastniť nemohol. Predsa len, keď už máte na ten termín niečo naplánované, tak to proste nejde. A negatívne statusy po čase prestal riešiť každý, lebo to bolo zbytočné. Kto si raz zaumieni, že bude depresívny, tak toho nepresvedčí ani Lev z Narnie. A ten je vraj niečo ako symbolika Boha.

"Okrem vyššie spomínaných komentárov a statusov sa však na tejto obľúbenej, no vzťahy ničiacej sociálnej sieti objavovali aj iné veci....
Gabriella: "Kto teda ide dneska von?"
Julka: "Mne sa nechce, som príliš unavená zo školy."
Lucy: "Kto by si šiel zahrať futbal?"
Julka: "Kebyže vládzem dýchať. A do brány bez chráničov nevleziem."
Lucy: "Veď nemusíš hrať celý čas, len koľko budeš vládať."
Julka: "Ja nemám rada šport, takže so mnou nepočítajte."

Komunikácia medzi Julkou a ostatnými pomaly začala vyzerať, akoby medzi nimi bola nejaká blbá stena, nejaký múr, cez ktorý sa nedalo ani za svet dohodnúť sa .

Oveľa horšia situácia však nastala po prípadoch, keď Julka vyzradila istý fakt o svojej kamoške a tá na ňu nehorázne zanevrela. Ani nie tak kvôli tomu, že sa prezradilo čo sa prezradilo, aj tak by sa to raz určite dostalo na povrch, ale skôr za jej charakter, teda to, že jej nebola do očí schopná povedať "áno, bola som to ja, kto to vyzradil" a už vôbec nie nedajbože sa zo srdca ospravedlniť. Klinec do rakve bola však asi kauza korčule. V krátkosti, kamoška si kúpila posledný pár korčulí, ktoré Julka chcela a to ju nesmierne nahnevalo. Doslova rozzúrilo.

"Facebook: "Ste jedna banda falošných svíň. Asi som doteraz nosila nejaké extra ružové okuliare, že som si to nevšimla skôr. Mali by ste sa hanbiť!!!!!!!!!!!!!! FUUUJ!!!!"

Asi vás veľmi neprekvapím, keď poviem, že sa to skončilo veľkou hádkou. A nielen to. Niektorí ľudia z toho ostali tak zdeprimovaní, že si Julku pekne krásne vymazali z facebooku, len aby už tie statusy nevideli. Ona oplácala rovnakou mincou, teda aspoň si to myslela, keď si zo svojho friendlistu vymazala priateľov, o ktorých už nestála. A pritom s niektorými nemala skoro vôbec žiadne konflikty, dokonca, stal sa aj prípad, keď stáli na jej strane, aj keď to napr. nenapísali do komentára. Takže prišla aj o takých kamarátoch, o ktorých ani nevedela, že jej stoja za to.

Niektorí z vás, čo toto teraz čítate, možno očakávate, že príde nejaká magická časť, v ktorej sa všetko dá do poriadku a bude Happy End. Musím vás však sklamať. Tento príbeh zatiaľ nemá svoj koniec, ani dobrý ani zlý, žiadny. Niečo však môžeme povedať naisto: JULKINI KAMARÁTI SKLAMALI NA PLNEJ ČIARE!!
Je to tak, aj keď sa to nezdá. Asi sa každý z nich mohol posnažiť viac, venovať jej svoj voľný čas, porozprávať sa s ňou a nie odsunúť ju na vedľajiu koľaj. Nie mohol, ale mal. A ešte stále sa všetko spraviť môže. Otázne však je, či ešte chcú. Podľa mňa sú v totálnych rozpakoch, či sa to oplatí, či to má vôbec ešte cenu. Veď keď niekto nadáva a ubližuje ľuďom, na ktorých človeku záleží (aj keď možno nie náročky, ale to je len veeeľmi málo poľahčujúce), je to aj pochopiteľné. Nádej tu však ešte je. Rozhodne je však potrebný silný nový impulz. Impulz od niekoho, kto má dneškom príbeh so svojím menom. A potom je možné, že Happy end nebude len v rozprávke...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama